DEMA HORAL ALTO MTB MARATÓN

Keď sa medzi bajkermi spomenie cyklomaratón zvaný Horal, každý si predstaví náročné trate v krásnej tatranskej prírode. Práve pre to je tento cyklomaratón každým rokom pre bajkerov stále viac atraktívnejší.

V dňoch od 12. do 15. augusta bolo vo Svite rušnejšie, ako sú možno obyvatelia tohto mestečka zvyknutí. Bolo to práve z dôvodu konania sa už 12. ročníka DEMA Horal ALTO MTB maratónu, zaradeného do CMS, kde je to v poradí 9. cyklomaratón v tejto sérii a tak isto 5. kolo v Inter Mountain Series, a 3. ročníka Horal Tour. Horal je lákavý aj preto, lebo nadšenci horskej cyklistiky si mohli povyberať až zo štyroch tratí. Dejzi- 17 km, 350 m, Senzi- 43 km, 1600 m, Lejzi- 75 km, 2100 m a Krejzi- 102 km, 3300m.

 

 

 

Pre mňa osobne bol Horal veľkou výzvou. Prečo? Pretože v roku 2008 som sa odhodlala postaviť na štart tej asi 60 km dlhej štreky, ale nedokončila som. Aj z dôvodu, že lialo za krky už na štarte a bola zima, ale hlavne preto, že cca na 13 km na šotolinovom zjazde som chutnala ako chuti tatranská zem. Odniesla si to moja brada, pol tváre a následné odstúpenie z trate, ja som nechcela, ja by som bojovala ako drak, ale rodina nedovolila, tak som s plačom nasadla do auta a išli sme do cieľa nahlásiť, že odstupujem. Nasledujúce roky sa mi akosi nikdy nepodarilo sa do Tatier dostať, ale tento rok sa mi podarilo prísť takmer na všetky cyklomaratóny zaradené do CMS, okrem Košíc. A tak som nemohla vynechať ani Horala. Veď akoby to bolo. Celý týžden pred štartom som preklikávala na internete SHMÚ a pozerala ako to vyzerá s počasím. Myslím, že po webových stránkach cyklomaratónov je to druhá najsledovanejšia stránka pre bajkerov. Nevyzeralo to nejako extra ružovo, lebo sa to menilo takmer každú hodinu. Neodradilo ma to a stále som verila Aladinovi, že nakoniec bude krásne počasie a dopraje, aby som absolvovala tento krásny pretek.

Prišiel piatok, telefonát od Katky, že sa mám pripraviť vyrážajú z Bratislavy. Po dlhšom hľadaní sa, ale úspešnom nájdení sa, sme naložili tri krásne bajky do auta a odfrčali sme smer Tatry , konkrétne Hotel Mladosť vo Svite. Keď sadnú do auta tri kočky čo môžete očakávať? Len klebetenie a rozoberanie čisto babských tém...A tak sme zabudli odbočiť v BB...a ďalšie zarozprávanie nastalo pred Svitom a tak sme sa zrazu ocitli v Poprade. Nevadí, veď obhliadka musí byť. Po ceste plnej smiechu a super náladičky sme dorazili konečne pred náš hotel, ubytovali sa a šup na prezentáciu. Prebehla veľmi rýchlo, neboli žiadne problémy. Po preštudovaní čo sa všetko nachádza v takej plnej taške, sme si naliali za pohár vínka, vytiahli čipy, čísla a začala montáž. Namontovať čipy bola výlučne moja záležitosť. Keď už naše stroje boli pripravené, sme vytiahli profily trate a študovali sme, aby sme aspoň ako tak vedeli, čo nás čaká. Vznikla taká milá atmosféra, že sme akosi ani nevnímali, že na druhý deň nás čaká pretek a hlavne koľko bolo hodín. Ráno veeeľká dilema zobudilo nás slniečko, ktoré svietilo rovno k nám do izby. A vtedy začali dohadovačky, že čo si obliecť. Aladin ešte naposledy predpovedal, že by okolo 12.00 malo začať pršať. Nakoniec sme sa zhodli na tom, že počkáme na borcov, ktorí pôjdu „ stovku“. Padla ôsma hodina, všetky tri sme boli nastúpené na balkóne, aby sme videli čo majú oblečené. A na naše prekvapenie všetci boli v krátkom. Monika zavelila: „ Nič, ideme aj my v krátkom...“ A problém bol vyriešený. Prišli sme na miesto činu, kde sa to už hemžilo bajkermi, niektorí sa rozjazďovali a niektorí sa len tak rozprávali so známymi. My sme však hľadali servis. Keď sa blížila deviata hodina, začali sme sa zhromažďovať na štarte a trpezlivo sme čakali na výstrel a pred nami krásne ťažkých 75 km. Katka nás bola odprevadiť, lebo ona štartovala až hodinu po nás a my dve s Monikou sme už čakali len na výstrel. Ešte som jej stihla popriať veľa šťastia a už sme boli odštartovaní. Prvé kilometre boli výborne riešené, lebo boli dosť rýchle čiže nenastal žiaden „ štupel“ a každý si mohol šľapať toľko koľko vládal. Potom prišlo také kratšie stúpanie, kde už bolo potrebné tlačiť, ale nebola to žiadna tragédia lebo väčšina ešte plná energie, tak sa to vybehlo v dosť rýchlom tempe. Nasledoval zjazdík, kde sme si fajn oddýchli a zviezli sme sa až na asfaltku, na ktorej som si myslela, že aspoň troška si oddýchnem. No, ani zďaleka, taký protivietor, že som už len čakala, aby som bola niekde v lese. Po asfaltke dlho očakávaný potôčik. Osvieženie ako sa patrí, hlavne, že som sa neokúpala. Keďže som neodhadla hĺbku vody, tak som sa namočila dosť, ale nevadilo vyschlo to rýchlo. Následný výstup bol síce náročný, ale už preriedený čo sa týka bajkerov, tak som si hodila malú pílu a pekne v tempe som si ťahala. A keďže mi trať bola spred 3 rokov troška známa vedela som, že už ma čaká šotolinový zjazd, kde som vtedy končila. Jasné, že sa to nedá porovnať lebo vtedy lialo a v sobotu sa prášilo. Ale rešpekt tam bol. Už, keď som sa zase ocitla na asfaltke som sa obzrela a v duchu som si povedala ,a zdolala som ťa. Potom sa terén vlnil ako mexická vlna, raz sme išli hore potom zase dole pravdu povediac som si ani nemala, kde oddýchnuť. A konečne som sa už dostala aj na občerstvovačku. Napila som sa, doliala ionťák do fľašky a začula som, že ponúkajú aj slivku. Taký milý pán mi navrhol, že, keď sa budem vracať potom mi "za jeden" naleje. Súhlasila som. Teraz mala prísť že vraj najťažšia časť trate, a to konkrétne 9 km výšľap do sedla Madejovo, ktoré bolo vo výške 1400 mnm. Nevedela som vôbec čo ma čaká, keďže pred 3 rokmi som sa až tam nedostala. Začalo sa to asfaltkou, všetci začali radiť malú pílu, tak som sa nechala nahovoriť aj ja, veď asi vedia čo robia, som si pomyslela. A dobre som spravila, z asfaltky sme prešli na šotolinový podklad. Na moje prekvapenie sa mi ťahalo až moc dobre, ale to bola asi myšlienka na slivku, ktorá ma čaká na občerstvovačke. Tá šotolinová cesta mi veľmi pripomínala „Salzku“, a tak som si ťahala...dobehla som jedného známeho,druhého...s každým som prehodila pár slov a išla som si v pokojnom tempe ďalej. Neskôr sme sa dostali na lúku, kde som dobehla jednu kočku, tak som s ňou išla chvíľku, veď už sa nemám kam ponáhľať a výhľady boli naozaj krásne. Ako sme si tak ťahali, popri rozoberali všetko možné nás dobehla Zuzka bajkerka zo Žiliny. Tak sme už išli všetky tri spolu...ubehlo to veľmi rýchlo. Ako sme vošli do lesa sme zacítili, že začína pršať. Moja predpoveď sa naplnila, našťastie to nebolo nič strašné...veď osvieženie nikdy nie je na škodu, len škoda, že ten jemný dáždik sa zmenil na prudký lejak a neskôr k tomu pribudli aj krúpy. Takže sme pekne zmokli do nitky, ale výhoda bola, že keď sme sa už konečne dostali na vrchol tak potom nasledoval zjazd, kde nás vyfúkalo a ani sme necítili, že sme zmokli... . Zjazdy mám ja osobne rada, tak som si ich naplno užívala. Sem tam, keď som predbiehala nejakých bajkerov sa dobre, že za hlavu nechytali. Ale tak buď to vydá alebo sa niekde vytrem. Tak ako boli dlhé stúpania boli dlhé aj zjazdy, ale boli dosť technické náročné a tak na oddychovanie som zase ani pomyslieť nemohla...Na tacháči sa objavil nejaký ten 50 km a ja som vedela, že ma čaká občerstvovačka s mojou slivkou. Keď som sa k nej blížila rozmýšľala som, že nebudem zastavovať pôjdem ďalej. Ale nepodarilo sa, ako som prechádzala ten pán si ma zapamätal a už aj volal na mňa. No nemohla som odmietnuť, tak som sa pristavila a dala teda "za jeden". Poďakovala som sa, nasadla na môjho tátoša a vydala sa na ešte ďalekých 25 km. Vedela som, že sa ide po tej trase ako sme išli od štartu. Ale ani mi len nenapadlo, že to bude také ťažké. A tie dlhé stúpania, konca nemali. Postupne ma začali dobiehať borci zo „ stovky“. Aby som nezavadzala tak som sa odstupovala, aspoň som si mohla oddýchnuť. Na poslednej občerstvovačke som jedla všetko čo som videla, dokonca som si plné vačky napchala do dresu. Keby náhodou kríza došla, a tá veru nebola jedna...ale hneď niekoľko...!!! Už som išla vážne asi len na zotrvačnosť. Postupne ma tiež dobehol aj ten jeden známy, ktorého som s úsmevom predbiehala v stúpaní na Madejovo. Troška som sa mu posťažovala a povedal, že teda poďme spolu, už to musíme nejako dobačovať. Veľmi som mu bola vďačná lebo nie je nič lepšie ako povzbudzovanie, keď už vážne prepletáte nohami. Upozorňoval ma, že ma čakajú singláče. Tie mám celkom rada, pomyslela som si...ale veľmi rýchlo som zmenila názor, keď som sa nevmestila medzi stromy a šupla som to do takej priekopy. Tonko suverénne, že čo tam hľadám a ja, že včerajší deň no a to som si myslela, že tých 75 km bude bez pádu, našťastie nič vážne, len odreniny. Opäť som nasadla, na koreňovom singliku ma vytriaslo a bola som v cieli. Takmer mŕtva, ale šťastná a spokojná a hlavne s úsmevom Potom nasledovalo už len papníčko vo forme cestovín, klobásky a hranoliek a samozrejme posedenie s priateľmi a rozoberanie zážitkov.

Na trati Krejzi- 102 km zvíťazil Milan Barényi z Trek KCK Oslany časom 4:41:37 pred Karelom Hartlom z KELLYS BIKE RANCH TEAM a Arkadiuszom Krzesinskim z ZBIK Komancza.

U žien zvíťazila Ewelina Ortyl z KROSS Racing Team časom 6:15:14 pred Justynou Franczek z KTM bikeworld.pl a Lenkou Hartlovou z KELLYS BIKE RANCH TEAM.

Na trati Lejzi- 75 km zvíťazil Patrik Kuril z KHC Tatranská Štrba časom 3:30:11 pred Milanom Danekom z Caffe Nannini MTB Cycling Team a Lukaszom Olejarz z PSK Przewordk.

U žien zvíťazila Andrea Juhásová z CK Svätý Jur časom 5:07:07 pred Lindou Bučkovou z CK Vlkanová Witzenmann a Katarínou Černou z KLIN Poprad.

Last Updated ( Wednesday, 17 August 2011 08:38 )