Počas uplynulých troch víkendov som absolvoval tri maratóny v troch krajinách. Hneď na úvod treba povedať, že každý z týchto maratónov bol úplne iný. Líšili sa nielen trasou, náročnosťou a aktuálnymi poveternostnými podmienkami, ale aj atmosérou.

Poďme pekne po poriadku.Na sobotu 19.júna som mal pomerne ťažký výber. Vybrať si trasu Bratislava - Jasná na cestnom bicykli, alebo Súľovské skaly? Favoritom bola cesta, ešte som na tejto akcii nebol a dĺžka cez 300km ma láka už niekoľko rokov. Predpoveď počasie však neveštila nič dobré. Vyzeralo to na celodenný dážď. Naozaj sa mi nechce absolvovať celý deň na bicykli v daždi a ešte k tomu na cesťáku, kde človeka poriadne ofúkne. Z podobného dôvodu som zavrhol aj Súľov a tak nakoniec zvíťazil neplánovaný maratón v Poľsku.

Žegiestów - 19. jún

V dedinke Žegiestów, ktorá je vzdialená iba 85 km od Svitu sa konal v náhradnom termíne maratón poľskej série "Cyklokarpaty". Mimochodom súčasťou tohto seriálu je aj slovenský "Šarišský maratón v Sabinove". Pôvodný májový termín bol z dôvodu povodňovej situácie zrušený. Hlavným dôvodom, prečo som si vybral práve tento maratón bolo počasie a najkratšia vzdialenosť od môjho domova. Vravel som si: "Keď už mám zmoknúť, nemusím si po to chodiť na druhý koniec republiky".

Na trase Svit - Kežmarok - Stará Ľubovňa - Mníšek nad Popradom -  Žegiestów sa vyskytli len drobné prehánky. Po chvíli hľadania a vypytovania sa domorodcov na miesto konania maratónu sa mi ho nakoniec podarilo nájsť. Centrum preteku bolo na lúke vysoko nad dedinou, kde už ani asfaltová cesta neviedla. Prvý dojem teda nebol najlepší. Žiadna tabuľa, ktorá by záujemcu nasmerovala do miesta diania. Na mieste prezentácie som stretol známe tváre nielen z Poľska (Krzystof, Wiktor, Bogdan .....) ale aj zo Slovenska - Slavo a spol. zo Sabinova a bažanti z Prešova.

Zhruba hodinu pred štartom začalo pršať. Počiatočný dáždik sa stával intenzívnejší až sa premenil na lejak a teplota klesla na 13 stupňov. Tejto situácii bobo potrebné prispôsobiť aj výbavu a oblečenie. Dážď spôsobil výpadok elektriny, takže nafukovací oblúk na štarte spadol. Zrejme mali organizátori aj iné problémy, pretože štart sa oproti plánu odložil o cca 20 minút. Už na štarte sa poniektorí bajkeri triasli od zimy. Nebolo sa čo čudovať, pretože aj keď sa všetci pokúšali niekde poschovávať, voda si ich našla. Konečne sme odštartovali. Krátky stúpak po štarte bol kamenný a tvrdý. Pekne nás rozohrial a ja som si začal pochvaľovať. Dážď mi nevadil. Nebola mi ani zima ani teplo - tak akurát. Išlo sa mi fajn. Po pár kilometroch, ale poľské lesné cesty a chodníky ukázali svoju pravú tvár. Blato, vyjazdené koľaje, strmé stojky či cesta pripomínajúca skôr koryto potoka ako cestu. Pršať síce prestalo ale už to bolo jedno. Hádam na žiadnom maratóne doteraz som nezažil toľko tlačenia. Najhoršie boli strmé blatisté úseky, kde mi tretry strašne podšmykovali a každý krok vyžadoval nadmerné úsilie. Išiel som "iba 40-ku", ale zdal sa mi to byť jeden z najťažších maratónov, ktorý som absolvoval. Prirovnal by som to k Istebnej, tam som však mal to šťastie, že som ho išiel za dobrého počasia.

So značením trasy som nemal väčšie problémy, iba na dvoch - troch križovatkách som sa musel poriadne poobzerať kde je nejaká značka. Chrti vpredu s tým mohli mať problém. Do cieľa som sa dotrápil s najnižšou priemernou rýchlosťou akú si pamätám. Bicykel aj mňa osprchoval dobrovoľný hasič  vodou čerpanou z potoka a hneď som sa ponáhľal prezliecť sa do niečoho suchého a teplého.

Maratón v Žegiestówe sa na nič nehrá. Nerobí sa tam žiadna okázalá šhow či prezentácie. Bajkerom je poskytovaná iba základná starostlivosť. Na občerstvovačkách čistá voda, jablká a nejaké kolieska - koláčiky. Na teplé sprchy môžete zabudnúť. WC je v prírode. Bajkeri tam evidentne chodia kôli tomu podstanému - maratónu a ten je poriadny. Atmoséra je príjemná, komorná až rodinná. Maratón môžem teda doporučiť hlavne tým, ktorí vyhľadávajú technicky náročné trasy a nepotrpia si na luxus.

---

Košice - Jahodná 26. jún

26.júna som sa po prvý krát dostal na "Košický maratón", ten mal totiž doteraz termín koncom augusta po Horalovi, kedy si pravidelne odkrúcam povinnú rodinnú dovolenku. Ako som sa na štarte na Jahodnej dozvedel, organizátori oproti minulosti otočili smer trate. Mne to bolo samozrejme jedno, pretože s tým minulým smerom nemám žiadne skúsenosti. Vyhľadanie miesta konania maratónu, parkovanie aj registrácia - všetko prebehlo v pohode a bez problémov. Po minulo týždňových skúsenostiach zo Žigiestówa a pretrvávajúcich dažďoch som mal z trasy dosť obavy. Bolo pomerne chladno a veterno, tak som opäť použil trojštvrťové hohavice, návleky na ruky a aj vestu. V prvej polovici bola trasa bez problémov jazdivá a aj blato sa vyskytovalo iba v minimálnej a prijateľnej miere. Zmena nastala až pri výšľape na Kojšovskú hoľu, kde sa pomerne dlhý úsek tlačil. Hoľa bola v mraku a bolo tam aj dosť chladno a veterno. Na občerstvovačke som teda ani nazastavoval. Rýchly zjazd mi k ohriatiu, tiež nepomohol. V nasledujúcom pomerne dlhom blativom úseku som sa však zahrial až moc. V druhej polovici trate mi nejako dochádzali sily a tak som prišiel o príjemnú spoločnosť košickej bajkerky s ktorou sme sa v prvej časti striedavo predbiehali. Niekde na Kojšovskej holi ma však definitívne opustila.

V cieli na nás čakalo všetko potrebné. Luxusné sprchy, strava a množstvo známych... Košický maratón môžem s kľudným svedomím označiť a slovenský nadštandart po všetkých stránkach. Pestrá a bezproblémovo značená trať. Atraktívna Kojšovská hoľa a kvalitná organizácia. V každom prípade môžem doporučiť.

---

Visegrád - 4. júl- nedeľa

Na Duna maratóne som síce už raz bol (v roku 2008), ale iba v úlohe prezentátora maratónu Horal. Už vtedy bolo vidieť, že je to maratón na vysokej úrovni s kvalitnou organizáciou a vysokou účasťou. O trati som počul tiež chválu, takže som bol dosť zvedavý. Trošku som mal aj obavy, pretože sa o trati hovorilo ako o technicky náročnej. Do Visegrádu som vycestoval v sobotu dopoludnia, pretože maratón sa koná trochu netradične v nedeľu. Do areálu preteku, ktorým je areál futbalového ihriska na brehu Dunaja, som dorazil s dostatočným časovým predstihom, takže som do zotmenia stihol nielen registráciu a rozbalenie stanu a prezentačného prístrešku, ale aj krátke rozbicyklovanie. Krátke úseky, ktoré som absolvoval po trati maratónu dávali tušiť, že to bude naozaj pekné.

Pred zotmením som sa snažil v areáli zohnať niekoho zo Slovenska, ale nikoho som nenašiel. To ma trochu prekvapilo. Očakával som tu pár našincov, pretože pred dvom rokmi tu boli Slováci slušne zastúpení. Tentokrát nič.Prezentačný stánok Horala aj stan som mal rozložený na strategicky výhodnom mieste - v blízkosti zriadenej poľnej reštaurácie. To sa v noci neukázalo ako strategicky výhodné. Maďari sa predviedli ako spoločenskí ľudia a tak som mal o zábavu postarané do neskorých nočných hodín. Niekedy hlboko po polnoci sa však našťastie svoje zabávanie ukončili.

Druhý deň som sa stretol s Jozefom Čaprnkom (s tým som ale bol dohodnutý, takže to nebolo žiadne prekvapenie) a pár Slovákov z južných slovenských okresov, ktorí to tu majú naozaj na skok. Pre tých je skôr ďaleko Horal. Stretli sme aj rodinku z Prievidze. Pani, ktorá sprevádzala svojho manžela bajkera dokonca vedela po maďarsky a vypomohla mi v prezentačnom stánku s komunikáciou s maďarskými záujemcami o Horala. Chcel by som jej touto cestou poďakovať za túto nezištnú pomoc.

Štart bol spoločný pre všetky trasy a kategórie o 10:00. Toho sme sa s Jozefom tiež obávali, pretože viac ako 1000 bajkerov naraz na štarte to už nie je žiadna sranda. V úvodných kilometroch, aj keď boli vedené rozumne do kopca a po asfalte sa niekoľkokrát vytvorila zátka v užších strmších  úsekoch. Nebolo to ale nič hrozné. Postupne sa pole cyklistov roztiahlo a k vzájomnému obmedzovaniu už dochádzalo iba sem tam. Najväčším problémom dňa pre mňa boli rýchlejší zjazdári. Väčšinou síce na mňa dostatočne včas niečo kričali, ale totálne som nevedel čo chcú. Nepodobalo sa to ani na "left" ani na "links" ani na nič podobné z druhej strany. Musím ale povedať, že keď som im na nejakú stranu uhol, tak mi vždy pekne povedali "köszönöm". Tomu som rozumel. Trať bola naozaj pestrá, široké lesné cesty sa striedali o singlovými úsekmi. Zjazdy boli technické ale nie vražedné. Takmer všetko sa dalo absolvovať na bicykli. Úsekov ktoré som musel tlačiť nebolo veľa a určite nebol žiaden taký dlhý ako ten pred týždňom na Kojšovku. Takmer na každej križovatke boli okrem značenia aj smerovčíci, takže zablúdenie neprichádzalo do úvahy. Občerstvovačky boli často a mali na nich všetko čo som očakával: banány, hroznový cukor, ionťák. Aj sily som si rozložil lepšie ako v Košiciach, usilovne som dopĺňal energiu gelmi takže tentokrát som išiel záverečných 20-30km v slušnom tempe a väčšinou som predbiehal ja.

Hodnotiť DUNA maratón ináč ako pozitívne nie je možné. Vysoká úroveň organizácie. Pekná trať - jena z najkrajších ktoré som kedy absolvoval, chýbali hádam iba výhľady na krajinu. Perfektné počasie. Nič viac si nie je možné želať. A tak jediným negatívom zostáva dokonalosť jazykovej bariéry.

Tri maratóny za tri víkendy  a každý v inom štáte. Každý z nich bol úplne iný. Od technicky náročného, domáckeho s rodinnou atmosférou v poľskom Žigiestówe, cez nadštandarný slovenský v Košiciach, až po špičkový vo Visegráde. Každý z nich má niečo do seba a každý z nich stojí za návštevu.

Ivan Zima